Keď roku 1931 v prvom ročníku časopisu Slovenský staviteľ uverejnili príspevok o novej vilovej štvrti na bratislavskom Hausbergli, patrili architekti Fridrich Weinwurm a Ignác Vécsei k najrenomovanejším v meste. Primerane ich vynikajúcej povesti sa autor článku vyjadroval aj o ich staršej realizácii, vile prominentného bratislavského advokáta Arpáda Lengyela. „Veľmi peknú, účelnú“ vilu „s bezvadným riešením pôdorysu“ označil za jednu z „najmodernejších v meste“. Architekti koncipovali vilu ako jednoduchý kváder čiastočne zapustený do svahu exponovaného pozemku. Vila má tri poldažia: suterén, zvýšené prízemie a poschodie. Hlavný vstup do domu je vedený veľkorysým dvojramenným terénnym exteriérovým schodiskom, ktoré je v záverečnej časti kryté výraznou oceľobetónovou markízou. Prízemie je koncipované na princípe voľného pôdorysu ako hlavné obytné podlažie. Na poschodí sa nachádzajú spálne členov rodiny, hygienické zariadenie a terasa prístupná zo spoločnej haly. Architektúra vily nesie charakteristické znaky puristickej moderny: Hladká minimalistická fasáda a priestranný účelne usporiadaný vnútorný priestor. Charakteristické pre tvorbu architektov Weinwurma a Vécseia je striedme a navonok veľmi zdržanlivé pôsobenie tohto luxusného obytného domu. Táto rezervovanosť bola dôsledkom odmietania okázalých architektonických gest a orientácie na praktickú a na trvácnosť zameranú tvorbu architektúry.
Architekti Weinwurm v Vécsei sa preslávili navrhovaním obytných stavieb. Rovnako dobre sa dokázali vysporiadať s pôdorysným usporiadaním minimálneho bytu ako s rezidenciami tých najvyšších spoločenských vrstiev. Svoje majstrovstvo naplno rozvinuli aj pri vile dr. Lengyela. Ich koncepcia sa opiera o základné členenie priestorov do troch skupín: verejné, súkromné a obslužné. Takto sa im nielen podarilo rešpektovať všetky princípy moderného členenia funkcií v byte ale súčasne dokázali vytvoriť veľkorysý, flexibilný a nanajvýš funkčný priestor s logickou prevádzkou.
Ako vášnivý propagátor „vecnosti“ odmietal Fridrich Weinwurm všetko neúčelné a architektonická forma mala podľa neho prísne odrážať vnútornú prevádzku domu. Vo svojej tvorbe sa tak dvojica Weinwurm – Vécsei usilovala eliminovať všetko lživé a nekonštruktívne. Výsledkom takého postupu boli strohé architektonické formy, hladko omietnuté priečelia bez ozdôb a jednoznačné ploché strechy. Veľkorysý priestor v ich dielach však dostávali najnovšie výdobytky moderného stavebníctva – oceľobetónové konštrukcie či patentové oceľové okná, ktoré na československý trh dodávala bratislavská spoločnosť A. Krausa.
Práve strohosť vily mohla viesť jej stavebníka k tomu, že na jej interiérové dotvorenie si pozval slávneho viedenského architekta Josefa Hoffmana. Ten navrhol do vily kompletný vložený interiér, ktorého podstatnú časť vyrobili Wiener Werkstädte. Voľba iného architekta na zariadenie domu však mohla byť aj výsledkom dohody medzi pôvodnými architekti a stavebníkom. Taký postup nebol v tom čase vôbec ojedinelý, práve naopak, opakoval sa pomerne pravidelne. Určité napätie, ktoré vzniklo medzi puristickou stavbou a bohatým dekoratívnym interiérom však vilu preslávilo a aj vďaka tomu je dnes legendárnym príkladom protirečenia moderny a tradície. 

Literatúra:
Nová vilová štvrť v Bratislave. Slovenský staviteľ 1, 1931, s. 91 – 95.
Foltyn, Ladislav: Slovenská architektúra 1918 – 1938 a česká avantgarda. Bratislava, SAS 1993.
Sekler, Eduard F.: Josef Hoffmann. Das architektonische Werk. Wien, Residenz Verlag 1986, s. 206 a 417.
Holčík, Štefan: Hoffmann v Bratislave. Designum 1998, 2, s. 35.
Moravčíková, Henrieta: Koncepcie a typy bývania. Slovensko medzi dvoma vojnami. In: Bývanie v premenách času. Stupava, Orgware 1998.
Dulla, Matúš – Moravčíková, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, s. 96 – 97.
Moravčíková, Henrieta: Dva modely prijímania moderny na Slovensku: Fridrich Weinwurm a Christian Ludwig. Architektúra & Urbanizmus 40, 2006, 3 – 4, s. 131 – 154.

Foto:
Matúš Dulla
Pôdorys:
Archív Oddelenia architektúry, ÚSTARCH SAV