Pôvodná budova vznikla ako trojpodlažný objekt s administratívou na prvých dvoch podlažiach a bývaním na poslednom podlaží. Hlavným výrazovým prostriedkom puristickej bielej architektúry boli okenné otvory. Ich rôzne tvarovanie a zdanlivo náhodné, iba dispozícii podriadené rozmiestnenie dokumentovalo blízkosť názorov F. Weinwurma a fukcionalizmu či purizmu A. Loosa. Dom mal plochú strechu zvýraznenú jednoduchou vysunutou rímsou. Objekt bol neskôr nadstavaný o jedno podlažie a obložený červeným keramickým obkladom. Napriek zachovaniu pôvodného členenia aj tvaru okenných otvorov budova tak nadobudla skôr tradičný výraz. V deväťdesiatych rokoch ju nadstavali o ďalšie podlažie. Objekt stále slúži potrebám slovenských elektrární. 

Literatúra:
ŠLACHTA, Štefan: Fridrich Weinwurm – architekt Novej doby. Bratislava, SAS 1993, nestránkované, 71 s., tu s. 45.
BOŘUTOVÁ-DEBNÁROVÁ, Dana: Dušan Samo Jurkovič. Bratislava, Pallas 1993. 252 s.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s., tu s. 91, 97, 344.

Foto:
Foltyn, L.: Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918 – 1939; Matúš Dulla