Zastavovací plán areálu Slovenskej akadémie vied koncipovali koncom päťdesiatych rokov architekti M. Kusý, L. Lýsek a S. Talaš. Chemický ústav bol medzi jeho prvými realizovanými stavbami. Navrhol ho vtedy ani nie štyridsaťročný architekt Karol Paluš, absolvent pražskej UMPRUM a štipendista prestížnej parížskej akadémii umení. Chemický ústav patrí k najúspešnejším pokusom domácej scény nadviazať na tradíciu medzivojnovej moderny. Budova mäkkou vlnovkou reaguje na profil blízkeho masívu Sitiny. Architekt navrhol ústav ako asymetrickú kompozíciu pozostávajúcu z trojtraktového kancelárskeho krídla a veľkoryso koncipovaného krídla spoločenských priestorov. Dvojpodlažná hala so vstupom do budovy tvorila spojnicu týchto dvoch častí. Ústav nakoniec, žiaľ, realizovali bez západného krídla, ktoré dnes pripomína len prázdna štítová stena. Vzťahom ku krajine a subtílnym architektonickým detailom pripomína budova ústavu diela vynikajúceho fínskeho architekta A. Aalta. Roku 2008 budovu obnovili, vnuk pôvodného architekta David Paluš sa podieľal na úprave interiéru vstupného vestibulu. 

Literatúra:
Objekty SAV v Bratislave. Projekt 3, 1961, 1, s. 7.
Kusý, Martin: Architektúra na Slovensku 1945 – 1975. Bratislava, Pallas, Bratislava 1976.
Dulla, Matúš – Moravčíková, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, 512 s., tu s. 193, 232, 423.