Dom kultúry v Bojniciach ilustruje Marcinkovej záľubu v dlhých paralelných líniách stien, ktoré determinujú nielen vnútorné priestory budovy, ale aj spojenie interiéru s exteriérom. Jednotlivé línie stien pritom nie sú nasadené schematicky v rovnakých vzdialenostiach. Ich rozstupy sú do určitej miery rytmizované a naznačujú striedanie odlišných typov priestorov podmienených funkciou a prevádzkovými vzťahmi. Dĺžka týchto rytmus vnútorných priestorov určujúcich stien zasa formuje vzťahy budovy s vonkajším prostredím. Reaguje na existujúcu zástavbu, vytvára rámec a členenie verejného priestoru v okolí budovy.Tu sa najvýraznejšie prejavil aj Marcinkovej hlboký zmysel pre kontext, schopnosť reagovať na topografiu miesta či pôvodnú urbanistickú štruktúru. Na dome kultúry si architektka po prvý raz vyskúšala aj prácu s tzv. štruktúrovaným obkladom. Vrúbkované keramické obkladačky bielej a tehlovej farby, ktoré pre východoslovenského výrobcu navrhol architektkin manžel Marián Marcinka, pritom s obľubou používala nielen ona, ale aj značná časť vtedajších architektov.

Práve za Dom kultúry v Bojniciach získala Marcinková aj najviac profesionálneho uznania. V roku 1981 jej udelili Cenu ZSA. O dva roky neskôr vystavovala práve toto dielo aj na svetovej výstave Interarch 1983 v bulharskej Sofii, čo bola pre architektov zo Slovenska v tom čase prakticky jediná možnosť konfrontovať svoju prácu v medzinárodnom prostredí. 

Literatúra: 

Foto: 

Tibor Škandlík