PRIEMYSEL V KONTAKTE S MESTOM: BRATISLAVA 20. STOROČIA
Nina Bartošová (Fakulta architektúry STU Bratislava)

Príspevok sa zameriava na spôsob, akým priemysel v Bratislave zasiahol do urbanizmu mesta. Oblasti, ktoré od konca
19. storočia do prvej polovice 20. storočia obsadzovala priemyselná výroba, sú dnes z hľadiska ďalšieho rozvoja mesta často
problémom. Zmena politických a ekonomických pomerov v 90. rokoch urýchlila proces deindustrializácie, ktorý – na rozdiel
od postkomunistických krajín – prebiehal v Západnej Európe postupne. V Bratislave dnes už len menšia časť z niekdajších
priemyselných území plní svoju pôvodnú funkciu. Cieľom príspevku je plošne zmapovať dominantné priemyselné oblasti
v Bratislave od čias ich vzniku do súčasnosti. Na jednej strane prináša pohľad do histórie, na druhej strane analyzuje súčasnú
situáciu vo väzbe na historický vývoj. Ťažiskový materiál, z ktorého príspevok čerpá, je selekcia historických máp z fondu zbierky
máp a plánov AMB, ktoré napomáhajú identifikovať niektoré z príčin, ktoré v minulosti predurčili výber konkrétneho miesta
pre funkciu priemyslu. Ďalšie analýzy historických podkladov sú prezentované prostredníctvom grafických schém. Kontrastným
zobrazením poukazujú na kontakt mesta – centrálnej časti a nadväzujúcich obytných a polyfunkčných – a priemyselných oblastí,
v časových intervaloch, ktoré boli z hľadiska rozvoja mesta vybrané ako kľúčové. Daná metóda predstavuje jednu z možností,
ktorou je možné v pokračujúcom výskume analyzovať situáciu v inom vybranom európskom meste, a získať tak ďalšie poznatky.

BRATISLAVSKÝ HRAD A HRADNÝ KOPEC: (NE)PREPOJENÉ OSUDY - MAPOVANIE SPOLOČENSKEJ DISKUSIE
O ZACHOVANÍ RUINY BRATISLAVSKÉHO HRADU V KONTEXTE HRADNÉHO KOPCA
Anna Gondová (Fakulta architektúry STU Bratislava)

Osud Bratislavského hradu, ako najvýraznejšieho vizuáleho symbolu mesta, bol aj po vyhorení v roku 1811 predmetom živých
diskusií. Avšak ikonická stavba vo svojej „novej“ podobe predstavovala architektonický a urbánny relikt, dynamicky kontrastujúci
s rýchlou stavebnou modernizáciou mesta v povojnovom období. Hrad by ale nebol takou výraznou dominantou bez svojej
podnože – hradného kopca a pohradia. Tie svojou urbánnou skladbou, kompozíciou a mierkou podporovali majestátnosť hradného
masívu, formujúc tak silný a jednotný celok, jedinečný fenomén Bratislavy. Ako také boli v úvahách o intervenovaní v tejto časti
mesta aj intepretované. Začiatok obnovy Bratislavského hradu v druhej polovici 20. storočia znamenal narušenie tohto stáročia
budovaného vzťahu a integrity. Hrad sa síce podarilo zachrániť, ale podhradie ostalo spustnuté, osirelé a nakoniec demolované.
Problematika jednej z najexponovanejších pamiatok na Slovensku mala vždy tendenciu hýbať spoločenským dianím v danom
období. Inak to nebolo ani na začiatku 20. storočia, kedy sa začali objavovať prvé hlasy vyzývajúce na obnovu Bratislavského
hradu. Diskusia postupom času silnela a spektrum príspevkov sa čoraz viac rozširovalo. Zámerom štúdie je formou analýzy
dostupných zdrojov vytvoriť chronologickú postupnosť týchto javov a hľadať ich vzájomné súvislosti. Príspevok sa bude zaoberať
mapovaním tejto spoločenskej a odbornej diskusie, s ťažiskom na prvú polovicu 20. storočia.

VOĽNÉ POLE. VOĽNÉ POLE. BRATISLAVA A „ASANAČNÝ ZÁKON“
Peter Szalay (Ústav stavebníctva a architektúry SAV Bratislava)

Termín asanácia miest, teda súbor opatrení na odstránenie hygienických, bezpečnostných či dopravných nedostatkov miest,
v sebe zlučuje charakteristické témy moderného urbanizmu. Tento pojem, ktorý sa ujal v našom slovníku prostredníctvom veľkého
projektu Asanácie pražského Josefova, sa však stala nielen synonymom modernizačných procesov, ale aj symbolom k minulosti
bezohľadného moderného plánovania. V júli roku 1940 bol Slovenskou vládou schválený zákon „o vyvlastnení nehnuteľností (práv)
na diela verejného záujmu, na ciele stavebného ruchu“. Tento zákon, verejnosťou nazývaný ako „asanačný“ bol architektonickou
a staviteľskou obcou oslavne prijatý ako prelom vo výstavbe a modernizácii miest. Bratislava ako hlavné mesto mala v tomto zákone
výsadné postavenie, aby bola uľahčená prestavba mesta na reprezentatívne centrum nového štátu. Asanačné územia Bratislavy
sa tak de iure stali voľným poľom urbanistov a architektov. Ako tieto legislatívne zmeny ovplyvnili dobové urbanistické myslenie?
A ako samotný „asanačný zákon“ zmenil reálne tkanivo mesta?

NEPLÁNOVANÉ PLÁNOVANÉ MESTÁ: KOŠICE 20. STOROČIA
Ján Sekan (architekt, Košice)

História Košíc bola v dvadsiatom storočí veľmi turbulentná. Striedali sa spoločenské systémy a štáty. Mesto sa vyvíjalo
v podmienkach neustálych a nečakaných zmien. Aj v týchto pomeroch však otcovia mesta mali snahu usmerniť rozvoj reguláciou
mesta. Mesto malo niekoľko regulačných plánov, najväčšia časť z nich bola však zmarená nečakaným dejinným zvratom.
Tu je krátky výpočet regulačných plánov Košíc alebo len pokusov o ich vypracovanie a ich osudu
1. Warga – Lechner, 1921 – plán zmarený rozpadom Monarchie 
2. Jozef Chochol, 1938 – plán zmarený Viedenskou arbitrážou
3. 1939 -1945 – snahy maďarskej administrácie nedotiahnuté kvôli vojne 
4. Bohuslav Fuchs, 1951 – plán zmarený nástupom sorely
5. Kočí – Hrůza, 1952 – plán zmarený pádom sorely
6. Hladký – Kurča – Bányai, 1959 – plán do značnej miery zrealizovaný
7. Michalcová, 1976 – plán, ktorého základná myšlienka bola zmarená zákonom o ochrane pôdy 
8. Bél, 1989 – rozpracovaný plán zmarený pádom socializmu
Napriek tomu, že tabuľka musí ďalších nastupujúcich urbanistov frustrovať, štúdia poukáže na to, že takmer každý z plánov niečo
mestu dal, aj v prípade, keď sa stal okamžite po dokončení neaktuálnym. Zvlášť sa poukáže na to, ako Fuchsov zamlčaný a nezvestný
smerný plán /nedávno sa našiel jeho model v jednej košickej garáži/, ktorý musel ustúpiť sorele aby neskôr ožil v Hladkého pláne
a napokon v realizácii Nového mesta /Terasa/ Košice.

VIZE A REALITA: USKUTEČŇOVÁNÍ ROZVOJOVÝCH PLÁNŮ V HISTORII BRNĚNSKÉHO VÝSTAVIŠTĚ
Lenka Štěpánková (Veletrhy Brno a.s.)

Brněnské výstaviště představuje specifické městské území korespondující svou rozlohou s velikostí centrálního historického jádra.
Jeho urbanistická struktura se utvářela postupně v průběhu celého dvacátého století. Přestože se výstavnímu areálu zpravidla
dostávalo mimořádné pozornosti a byl předmětem intenzivního plánování, najdeme zde vedle hodnotných kompozičních celků také
části území rostlé zcela bez ohledu na plány nebo v rozporu s nimi i řadu chaotických ad hoc zásahů. Skutečnost, že výstaviště
dlouhodobě slouží jednomu hlavnímu účelu, limituje počet aktérů vstupujících do plánovacích i přestavbových procesů a omezuje
množství vlivů v území. Formující procesy jsou zde proto přehlednější a je snazší je pojmenovat. Výstaviště tak vlastně představuje
zjednodušený model města s řadou příležitostí srovnávat původní podobu plánů s výsledným stavem. Ať jde o historický plán
architekta Kalouse z roku 1924, později zamýšlenou třetí kompoziční osu, síť spojovacích chodeb nebo koncept ortogonální rastrové
modulární zástavby, vždy je možné sledovat určitou míru odchýlení realizací od původních záměrů. To umožňuje pracovně
formulovat teorii udržitelného plánování, která predikuje základní předpoklady dlouhodobé úspěšnosti plánování (což není totéž jako
úspěšnost dlouhodobého plánování). Podle této teorie je plánování nutné vnímat jako dynamický proces, nikoliv jako pouhý
jednorázový iniciační akt. V tomto kontextu se pak nedokončené záměry nebo modifikované projekty jeví jako přirozená součást
celkového procesu.

DISASTER OR THE NEW BEGINNING - SUBOTICA’S UNREALIZED PLAN FROM 1967
Éva Lovra (Ústav stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave)

Thirty years of town building period of Subotica (RS) from the end of the WWII until 1975 is a controversial period of the town’s
modern urban planning history. Although the modern urban planning started at the end of the 19th century, the town had detailed
urban regulation plans before the WWII, but from the end of the 1940s, the modernization required a new level of planning practice.
The post-war urbanization followed the moderate transformation discipline, urban planning without major demolitions. The period
was followed by the contradiction filled 1960s till the harmonic 1970s. Until 1975, series of urban plans were made, but among those,
the regulation plan for the downtown (1967/1968) required the most drastic demolition and transformation of the center
in the framework of socialist modern urban planning and architecture. It was a result of a planning competition (1964) and proposed
major demolition of the historic center and creation of a new built environment. The plan was accepted by the era’s ambitions but
raised opposition on many levels. The current study is going to analyze the plan and the pre- and afterlife of these ambitions, which
partly remained as ideas, without realization of the whole plan.

NEW BELGRADE WAS (NOT) BUILT IN A DAY: CREATION OF THE PROCESS FOR CREATION OF THE YUGOSLAV CAPITAL
Jelica Jovanović (Technische Universität Wien)

„These people think that one builds a city in a day!“, complained the famous urban planner Aleksandar Đorđević, head of the Urban
Planning Institute of Belgrade. And indeed, this sentence sums up the general attitude towards this new city, emerging on the left
bank of Sava River. When the process would come to halt and change (drastically or slightly) it was difficult for the public to understand
and apprehend: the scale of this operation had no predecessor in this region so it rose the suspicion in abilities of the government,
the planners and the builders. Today, even among professionals, there is this prevailing notion of New Belgrade being non-planned
and non-built by the plan, which is simply not the case. Yet, due to the recent research and written production, the unrealized
and abandoned plans – which were not elaborate enough to be implemented – are part of the dominant discourse. Meanwhile, what
WAS built is omitted, disrepair and poorly maintained, rendering vast number of structures/spaces into peculiar urban, administrative
and historical exile (on purpose?). I would like to present the ‘finished’ New Belgrade and introduce the aspects of its creation rather
in terms of open process then failed planning and architecture.