Nový priemyselný komplex na výrobu syntetických vláken v blízkosti Batizoviec vznikal v rámci Baťovho programu od roku 1934 a roku 1946 sa stal samostatnou obcou Svit. Pôvodný plán pochádza od F. L. Gahuru a jednotlivé objekty projektovala zlínska stavebná akciová spoločnosť za účasti V. Karfíka. Továreň bola od sídliska oddelená zeleným pásom, v ktorom postavili niekoľko spoločenských stavieb (školu, učilište, spoločenský dom a pod.). Továrenské budovy, štandardné produkty zlínskej architektúry, boli založené na trojtraktovom skelete s valcovými stĺpmi (neskôr mali už štvorcový prierez) v rozpätí 6,15 x 6,15 m s tehlovou výplňou. Obytné domy predstavovali viacero typov – od jednopodlažných rodinných, cez dvojdomy a štvorbytové domy až po trojposchodové činžové bytové domy. Typy boli založené na osvedčených zlínskych modeloch s jednoramenným schodiskom a prostou racionálnou dispozíciou. Mestečko sa malo (po 1940) rozvíjať aj na severnej strane železničnej trate, k tomu však nedošlo. Z celého zámeru zostala len odľahlá a zvláštne na sever orientovaná železničná stanica. 

Literatúra:
ŠLACHTA, Štefan: Pamiatky zlínskej architektúry. Projekt 32, 1990, 4, s. 11 – 13.
ŠEVEČEK, L. – HORŇÁKOVÁ, L.: Satelity funkcionalistického Zlína. Zlín, Státní galerie ve Zlíně 1998. 91 s.   
NOVÁK, Pavel: Zlínská architektura 1900 – 1950. Zlín, Agentura Čas 1993, 320 s., tu s. 248 – 249.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s., tu s. 120, 384.
SLABEYOVÁ, Michaela: Architekt Vladimír Karfík – symbol modernej československej architektúry. Architektúra & urbanizmus 42, 2008, 1 – 2, s. 71 – 99.

Zdroj obrázkov:
Archív Henriety Moravčíkovej a Matúša Dullu